Tri mýty o súkromných a cirkevných školách

Ministerstvo školstva a obhajcovia jeho návrhu zmeny financovania tvrdia, že súkromným a cirkevným školám musia odobrať 20 % z ich financií, pretože majú dve „nespravodlivé výhody“: môžu si vyberať žiakov a od ich rodičov vyberať poplatky.

Táto údajná nespravodlivosť podľa nich vedie k trom nežiaducim efektom.

Po prvé, neštátne školy si vraj vyberajú „hrozienka“ v podobe lepších žiakov z vyššieho socioekonomického prostredia, vďaka čomu dosahujú lepšie výsledky, a títo žiaci následne chýbajú vo verejných školách.

Po druhé, neštátne školy vyberajú od rodičov poplatky, vďaka čomu môžu údajne ponúkať vyššie mzdy a získavať kvalitnejších učiteľov na úkor verejných škôl.

A po tretie, v dôsledku týchto efektov máme v slovenskom školstve nižšiu kvalitu vzdelávania – predovšetkým pre deti z vylúčených rómskych komunít – a horšiu inklúziu.

Sú to mýty a nepravdy

Po prvé, na základe celoslovenského testovania deviatakov T9 vieme, že rozdiely vo výsledkoch žiakov verejných a neštátnych škôl sú minimálne. Napríklad v testovaní zo slovenského jazyka a literatúry v roku 2025 dosiahli žiaci verejných škôl v priemere úspešnosť 59,4 % a žiaci súkromných škôl 62 %. Ak by bola pravda, že súkromné školy si vyberajú len „hrozienka“, rozdiely vo výsledkoch by boli výraznejšie.

Navyše priemerné výsledky verejných škôl skresľujú smerom dole veľmi slabé výsledky päťdesiatich verejných škôl v regiónoch s vyšším výskytom žiakov zo znevýhodneného prostredia. Teda priemerná verejná škola mimo týchto lokalít bude mať v zásade podobné výsledky ako priemerná súkromná škola.

Žiaci cirkevných škôl dosiahli v priemere výsledky 66,8 %, čo je o niečo viac ako žiaci vo verejných a v súkromných školách. Tieto školy si však nevyberajú žiakov na základe ochoty a schopnosti platiť poplatky, pretože sú, ako tvrdí poradca ministra Ábel Ravasz, spravidla bezplatné. Ich o niečo vyššie výsledky sú pravdepodobne výsledkom korelácie medzi dopytom po náboženskom vzdelaní a rodinným zázemím. Stále však hovoríme o relatívne malých rozdieloch vo výsledkoch, na základe ktorých nemôžeme hovoriť o tom, že by nám na Slovensku v dôsledku existencie neštátnych škôl vznikalo „elitárske vzdelávanie“.

Po druhé, poplatky vyberané súkromnými školami slúžia predovšetkým na financovanie priestorov potrebných na vyučovanie. Verejným školám ich financujú obce a mestá. Výsledkom je, že priemerné mzdy učiteľov vo verejných a v neštátnych školách sú takmer rovnaké. V roku 2024 bola priemerná mzda učiteľov obecných základných škôl 1 894 eur a na krajských stredných školách 2 011 eur. V súkromných školách zarábali učitelia v priemere 1 925 eur a v cirkevných školách dokonca menej ako vo verejných – 1 852 eur (štatistiky sú len pre základné a stredné školy dokopy).

Nie je teda pravda, že poplatky umožňujú neštátnym školám platiť vyššie mzdy kvalitným učiteľom a preberať ich verejným školám.

Po tretie, aj keď skutočne existuje problém so vzdelávaním detí zo znevýhodneného prostredia, z toho automaticky nevyplýva, že za tento stav môže existencia a fungovanie neštátnych škôl. A to nielen z vyššie opísaných dôvodov, že neštátne školy si nevyberajú „hrozienka“ spomedzi žiakov a učiteľov, ale predovšetkým z dôvodu, že tieto školy väčšinou fungujú v úplne iných geografických oblastiach.

Zo všetkých súkromných a cirkevných základných škôl na Slovensku ich funguje v 12 okresoch s vysokým podielom rómskej populácie len 13 % (pričom väčšinu – 10 % – tvoria cirkevné školy, ktoré spravidla nevyberajú poplatky). To znamená, že zvyšných 87 % súkromných a cirkevných škôl funguje v oblastiach, kde nemôžeme hovoriť o akútnom probléme so vzdelávaním a s inklúziou rómskej menšiny.

Veľká väčšina neštátnych škôl, ktoré chce ministerstvo finančne penalizovať, teda funguje desiatky alebo až stovky kilometrov od problematických oblastí. Najväčší podiel, až 18 %, majú v bratislavskom regióne. Ako pomôže vo vzdelávaní deťom z Krompách, keď ministerstvo zoberie 20 % z normatívu súkromnej škole v Ivanke pri Dunaji? Navyše „súkromná škola“ automaticky neznamená, že ju nenavštevujú deti z marginalizovaných komunít. Príkladom je súkromná škola Alma vo Zvolene.

Navrhované zníženie normatívu pre neštátne základné školy výrazne nepomôže verejným školám ani z finančnej stránky. Súkromných a cirkevných základných škôl je menšina. Tvoria len 10 % zo všetkých základných škôl. Keď im aj ministerstvo školstva zoberie 20 % príjmu a rozdelí ich medzi zvyšné verejné základné školy, ich rozpočty sa zvýšia len o 1,8 %.

Nezamýšľané dôsledky

Na druhej strane bude zníženie normatívu o 20 % pre mnohých rodičov s deťmi na neštátnych školách znamenať zvýšenie poplatkov. A toto zvýšenie bude často výrazne viac ako 20 %. Normatív na žiaka totiž na väčšine súkromných škôl tvorí väčšiu časť príjmov než súkromné poplatky rodičov. A preto budú musieť neproporčne zvýšiť poplatky. Vo výsledku sa súkromné školy stanú nedostupnými pre širokú verejnosť a dosiahneme presný opak toho, čo je cieľom ministerstva školstva. Súkromné školstvo sa stane elitárskym.

Okrem toho takéto výrazné zníženie príjmu súkromných škôl bude pre mnohé znamenať zánik, čo prinesie dva negatívne javy. V slovenskom školstve ubudne množstvo finančných zdrojov, lebo so súkromnými školami odídu aj poplatky rodičov, ktoré tam platili. A rovnako s nimi odídu aj mnohí ľudia zo školstva. Zakladatelia a zamestnanci neštátnych škôl sú totiž často ľudia, ktorí z rôznych dôvodov nechcú a nebudú pracovať vo verejnom sektore.

Na toto všetko v najväčšej miere doplatia deti, ktoré dnes navštevujú neštátne školy. Rodičia si tieto školy často vybrali z dôvodu lepšej podpory pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Pre tieto deti bude výsledkom zmien menej kvalitné vzdelávanie a horšia inklúzia.

Záver

Nespravodlivé výhody neštátnych škôl sú mýtus. Práve naopak, zoškrtanie financií len tejto skupine škôl bude nespravodlivou výhodou pre verejné školy. Rodičia, ktorých deti navštevujú súkromné a cirkevné školy, platia dane presne takisto ako rodičia detí z verejných škôl. Už dnes čelia súkromné školy nerovnému prostrediu – ich štátne náprotivky majú nielen dodatočné dotácie zo strany obcí a miest, ale aj priestory zadarmo. Aby v takomto prostredí prežili, musia ponúknuť dodatočnú pridanú hodnotu pre rodičov a ich deti. Verejným školám už dnes nič nebráni, aby sa snažili o to isté.

Diskusia o financovaní súkromných škôl mi pripadá ako dymová clona, ktorá má za cieľ odpútať pozornosť verejnosti od skutočných problémov vzdelávania. Slonom v porceláne je v tomto prípade počet žiakov, ktorí nezískajú ani základnú gramotnosť. Na 50 školách máme 20 000 žiakov v 9. ročníku, ktorí nevedia poriadne čítať ani počítať.

Toto číslo nezmení ani rozpočet vyšší o 1,8 %, ani viac šikovnejších spolužiakov. Za slabé výsledky verejných škôl nemôže existencia tých súkromných a cirkevných. Zmeniť to môže len reforma, ktorá namiesto centrálneho riadenia a koordinácie organizáciami ministerstva školstva umožní kreatívny prístup riaditeľov k vedeniu školy a k vzdelávacím postupom. Viac vzdelávacích inovácií v tejto oblasti nám neprinesie obmedzenie pôsobenia neštátnych škôl, ale skôr podpora ich vzniku v problémových regiónoch.

Naopak, navrhovaná zmena financovania neštátnych škôl prinesie do slovenského školstva menej konkurencie, diverzity, kvality, a čo je najhoršie, menej spokojných detí.

Tento článok si môžete vypočuť aj ako audiokomentár na tomto odkaze.