Skutočná reforma vzdelávania – Päť vlastností kvalitnej školy
Pri otázke reformy školstva sa na Slovensku zvyknú zdôrazňovať dve témy: reforma štátneho kurikula a prilákanie nových kvalitnejších učiteľov, resp. preškolenie starších. Okolo týchto dvoch tém sa točia nekonečné diskusie a mnohí odborníci v nich vidia kľúč ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu. Ignoruje sa však najdôležitejšia úroveň akejkoľvek úspešnej reformy – školy a ich vedenie.
Spoliehať sa na štátne kurikulum je slovami slávneho ekonóma osudová domýšľavosť. Nielenže nikto nevie, ako má vyzerať jeden správny obsah a cieľ vzdelávania pre stovky tisíc detí. Ale navyše úder do klávesnice odborníka na nejakom ústave v Bratislave je veľmi ďaleko od vzdelávacieho zážitku osemročného žiaka na škole v Sobranciach. Je medzi nimi príliš veľa informačného šumu a inštitucionálnych prekážok. Inými slovami, je pravdepodobné, že dokumenty sa prepíšu, ale karavána 70-tisíc učiteľov pôjde ďalej. Nepomôžu ani regionálne školiace strediská. Bude ich málo, budú mať málo času na jedného učiteľa a ešte aj otáznu motiváciu.
Pravdepodobne aj preto odborníci vzápätí spomínajú potrebu kvalitnejších učiteľov. Dosiahnutie tohto cieľa však čelí viacerým problémom. Po prvé, dostať veľké množstvo kvalitnejších ľudí do školstva sa podarí len ťažko. V minulosti to bolo možné aj kvôli menším možnostiam na trhu práce pre akademicky nadaných ľudí, predovšetkým ženy. Dnes je paleta možných uplatnení extrémne široká a podobné problémy, ako máme my, majú prakticky na celom svete. Bez ohľadu na výšku miezd učiteľov.
Po druhé, vzdelávacích superstar bude vždy len menšina. My musíme mať fungujúce školstvo aj pre podmienky, kde je väčšina učiteľov priemerných. Z pohľadu verejnej politiky je naivné spoliehať sa, že kvalitné a inovatívne školstvo vzíde z tej najnižšej úrovne školstva (reformu urobia sami od seba iniciatívni učitelia). A z pohľadu učiteľov to považujem za nefér prístup. Očakávame od nich herkulovskú úlohu. Teda že budú aktívne sledovať najnovšie trendy v pedagogike a kognitívnych vedách, sami si budú podľa štátneho kurikula tvoriť každodenné vyučovanie a následne ho, samozrejme, aj odučia. Pritom budú žiakov pravidelne testovať a kontrolovať a potom (už doma) opravovať a vyhodnocovať ich prácu. A, samozrejme, nesmieme zabudnúť na dodatočné úlohy ako udržiavanie poriadku na hodine aj počas prestávok, vedenie mimoškolských aktivít a nekonečnú byrokraciu a administratívu. Toto je príliš aj pre tie vzdelávacie superstar.
Preto ma prekvapuje, ako málo odbornej pozornosti sa venuje školám ako zdroju reformy. Škola je tou úrovňou manažovania vzdelávania, ktorá je dostatočne blízko žiakovi. A zároveň má dostatočný priestor a úspory z rozsahu, aby tam skutočne vznikali inovatívne postupy. A keď sa školy spoja, vytvoria siete škôl alebo inak zdieľajú svoje organizačné a pedagogické úlohy, vznikne kvalitné vzdelávanie.
A čo je najdôležitejšie, my už dnes poznáme mnohé modely škôl, ktoré overiteľne fungujú a dosahujú výborné výsledky. Vďaka existencii tzv. charterových škôl v USA, ktoré majú vysokú mieru autonómie, prebiehajú stovky paralelných experimentov s rôznymi prístupmi k vzdelávaniu. Charterové školy využívajú svoju autonómiu široko. Vznikajú rôzne školy od „slobodomyseľných“, kde je učenie hrou, cez školy, ktoré využívajú projektové učenie, kde dieťa objavuje a samo-riadi svoje vzdelávanie, až po tradičnejšie, štandardizovanejšie školy, ktoré sa zvyknú označovať ako „No Excuses“.
Z tohto mixu sa už viacerým výskumníkom podarilo vydestilovať tie esencie, ktoré robia úspešnú školu úspešnou. Presnejšie povedané, úspešnou vo vštepovaní akademických zručností a gramotností. Čo nemusí každý považovať za kritérium úspechu, ale pre mnohých žiakov a ich rodičov, predovšetkým zo slabšieho socio-ekonomického prostredia, je to presne to, čo potrebujú. Takže čo je tých päť esencií kvalitnej školy?
Prvou je častá pravidelná spätná väzba učiteľom a ich mentorovanie. V kvalitnej škole dostane učiteľ feedback v priemere 16-krát za polrok. To je skoro každý týždeň nejaké stretnutie s riaditeľom alebo mentorom.
Druhou esenciou je používanie dát pri prispôsobovaní vyučovania. Na úspešných školách testujú žiakov často. Ale nie z dôvodu, aby zistili, či sa dobre učia. Ale aby odhalili, či niektorí učitelia neučia zle. A aby dokázali včasne zasiahnuť, keď nejaký žiak začína zaostávať, a nestalo sa tak až na konci roka, keď už je neskoro. Toto testovanie je súčasťou prepracovaného systému využívania dát v reálnom čase, ktoré aj skutočne ovplyvňujú to, čo a ako rýchlo sa bude v triedach učiť.
Treťou esenciou sú vysoké dávky tútoringu. To znamená, že škola má vo svojom vyučovaní vyčlenený čas na individuálne učenie v skupinách s menej ako šiestimi žiakmi/maximálne šiestimi žiakmi. V nich žiaci preberajú tie veci, ktoré im nejdú – o čom sa učitelia dozvedia vďaka využívaniu dát. V úspešných školách sa žiaci stretnú na takejto individualizovanej hodine aspoň štyrikrát do týždňa.
Štvrtou esenciou je viac času stráveného učením sa. Úspešné školy majú spravidla o niečo dlhšie vyučovacie dni. A taktiež majú kratšie prázdniny a niekedy ponúkajú možnosť vyučovania aj v sobotu doobeda. Vďaka tomu dokážu zvýšiť ročný počet hodín strávených učením o 26 % oproti tradičným školám.
Poslednou, piatou esenciou, je vytvorenie kultúry úspechu. Na úspešných školách sa od žiakov očakáva akademický úspech. To je to, čo dáva deťom na týchto školách pocit prijatia, ocenenia a šťastia. To je veľký rozdiel oproti tradičným školám, kde je kultúra ponechaná na voľný pád a často vznikne atmosféra odporu voči akademickému úspechu.
Na druhej strane, výskum nepotvrdil, že by tradičné vstupy na školách mali pozitívny vplyv na kvalitu školy. Napríklad veľkosť tried, výdavky na žiakov, množstvo učiteľov s kvalifikáciou, s vysokoškolským vzdelaním a podobne.
Táto oblasť výskumu dáva aj odpoveď na otázky, prečo slovenskému školstvu nepomohli populárne nápady ako nákup nových tabletov alebo interaktívnych tabúľ do tried z Eurofondov. Naopak, to čo funguje, je často bezplatné. Chce to však silného lídra s víziou, systémom a možnosťou ju realizovať na úrovni školy.
Nie na úrovni štátnych odborníkov ministerstva, ktorí sú príliš ďaleko od reality a sú schopní prinášať len plošné riešenia pre všetkých, ktoré nakoniec nevyhovujú skoro nikomu. Ani na úrovni osamotených učiteľov, ktorí sú zas príliš ponorení v každodenných povinnostiach a nemajú priestor a čas na systémové zmeny. Preto potrebujeme viac voľnosti, experimentovania, ale aj zodpovednosti na úrovni škôl. Len tam môžu vznikať kvalitné reformy, ktoré aj niečo v praxi zmenia.