Veľa partizánov, ale žiadne impérium: preto potrebujeme konsolidáciu a špecializáciu
Rekapitulácia: ľudia nie sú ťažné zvieratá. Bič na nich nefunguje. Ak chcete z ľudí dostať maximum, potrebujete mať správne nastavené incentívy (dlhodobý horizont plánovania) a iniciatívu (tlak na neustále zlepšovanie). Tieto môžu následne viesť k investovaniu.
Čo je to investícia?
Napísanie tohto newslettera mi trvalo 4 hodiny. Jeho vytvorenie však zabralo 14 rokov. To je rozdiel medzi prácou a investovaním. Dnes som schopný na jedno posedenie napísať draft tohto textu, lebo predtým som obetoval tisícky hodín čítaniu a premýšľaniu nad ekonomickými témami. Newsletter tak nie je výsledkom len mojej práce ale predovšetkým mojich investícií. Nepochopenie rozdielu medzi týmito dvoma činnostiam vedie k mnohým ekonomickým mýtom a omylom. Napríklad keď ľudia závidia vysoké zisky firiem, ale nevidia ich utopený kapitál v investíciách.
Investovanie umožňuje akumulovať veľké množstvo práce a tým výrazne zvýšiť produktivitu. Keď sa investuje do výskumu a vývoja, získavame dokonca schopnosti robiť úplne nové veci. Toto je tajomstvo úspechu tým najúspešnejších firiem, ktoré bežne investujú 10 – 15 % svojich tržieb do výskumu a vývoja. Napríklad spoločnosť Amazon investuje viac než francúzska vláda a všetky francúzske firmy spolu. A spoločnosť Alphabet (Google) viac než Taliansko.
Koľko investuje do výskumu a vývoja vaša miestna škola? Nejde mi o odpoveď. Tú všetci poznáme. Ide o otázku. Koľkých z vás zaskočilo, že sa na také niečo vôbec pýtam? A to je ten problém. Prečo neočakávame od škôl, že budú investovať do výskumu a predovšetkým vývoja?
Nejde len o zle nastavené motivácie dočasných správcov. Problémom je aj veľká fragmentácia a slabá špecializácia v školstve.
História koncentrácie a fragmentácia
Ekonómovia radi zdôrazňujú, že trh funguje ako namazaná mašina pri uspokojovaní potrieb zákazníkov. Niekedy však zabúdajú, že súčasťou tohto procesu je aj objavovanie správnej miery koncentrácie na trhu. To znie ako nezáživná ekonomická téma, ale pre otázku investícií v školstve je kľúčová. Miera koncentrácie na trhu popisuje, aký podiel zákazníkov získa niekoľko veľkých firiem a akú časť veľké množstvo malých. Neexistuje „jedna správna koncentrácia trhu“. Proces jej objavovania nikdy nekončí, pretože sa neustále menia technológie, dostupné zdroje aj preferencie ľudí.
Vo verejnom školstve však tento proces nefunguje. Absentuje tu neviditeľná ruka trhu, ktorá by neustále testovala a objavovala rovnováhu medzi veľkými sieťami škôl a malými rodinnými školami. Prakticky po celom svete je školstvo súčasťou verejného sektora, kde rozhoduje arbitrárna ruka politika a byrokrata. A kvôli tomu dnes nevieme povedať, aká je za súčasných podmienok vhodná miera koncentrácie vo vzdelávaní.
Na Slovensku boli počas 40 rokov budovania socializmu všetky školy štátne. Mali jedného dočasného správcu v podobe Ministerstva školstva. Riadenie vzdelávania bolo extrémne koncentrované. Po páde socializmu to tak ostalo až do decentralizácie v roku 2002, kedy sa školy dostali pod správu obcí, miest a VÚC. Došlo tak k skokovej zmene, keď sa riadenie rozdrobilo z jedného centra na veľký počet zriaďovateľov. Prišlo k totálnej fragmentácii. Dnes máme približne 2 600 základných a stredných škôl, 2 600 riaditeľov a 1 700 zriaďovateľov. To znamená, že drvivá väčšina škôl je sama ako kôl v plote. Sú jedinou školou svojho dočasného správcu. Navyše ide vo väčšine prípadov o malú školu s počtom žiakov do 150. A to prináša problémy predovšetkým z pohľadu investícii a výskumu a vývoja.
Konsolidácia a špecializácia
Podmienkou kvalitného výskumu a vývoja je konsolidácia trhu. Investície do výskumu a vývoja predstavujú vysoké fixné náklady, ktoré je potrebné rozložiť medzi veľké množstvo vyrobených výrobkov alebo poskytnutých služieb. Ak zriaďujete a riadite len jednu a nebodaj malú školu, tak nemáte priestor na veľké investície. Ste radi, že zaplatíte prevádzku. Jedná obec nemá zdroje a ani kapacitu premyslieť od základu celý systém vzdelávania na ich škole a prinášať doň inovácie.
A rovnako nemá ani prirodzený záujem a know-how. V procese decentralizácie padla obciam a mestám zodpovednosť za školy z neba. Nevybrali si ju. Niektorí zriaďovatelia sa možno v manažovaní vzdelávania našli, veľká časť má však iné priority. Miestna samospráva rieši aj cesty, chodníky, kanalizáciu, odvoz odpadu, osvetlenie, zeleň, sociálne služby, kultúrne podujatia či miestny cintorín alebo futbalový klub.
Navyše nie každého zaujíma vzdelávanie. A to je normálne. Nežijeme vo svete, kde všetkých zaujíma všetko, žijeme vo svete deľby práce a špecializácie. To je zdroj nášho bohatstva. Ľudia sa špecializujú na to, čo im ide, čo ich zaujíma, v čom majú komparatívnu výhodu a v tom sa realizujú. Niekto pri pohľade na kopu tehál a miešačku vidí hroznú lopotu a iný postavený dom. Tí druhí zvyknú zakladať stavebné firmy a tí prvý si ich služby kupujú.
Tento proces špecializácie v školstve neprebehol. Za veľkú časť malých, osamotených škôl v obciach nie sú zodpovední ľudia, ktorí pri pohľade na učiteľov a žiakov vidia výborne fungujúcu školu, ale problémy a trápenie. To je v tom lepšom prípade. V tom horšom vidia zdroj moci a financií.
Toto nie je obhajoba centralizácie a kritika decentralizácie. Toto je kritika nedokončenej decentralizácie. Potrebujeme do školstva vpustiť proces hľadania správnej miery koncentrácie a zvyšovania špecializácie. Najlepšie špecializácie vlastníkov. To vôbec nie je jednoduchá úloha a nedá sa to spraviť reformou z Bratislavy, kde niekto z ministerského kresla pospája školy a dal ich do rúk správnym ľudom.
Ako to môže vyzerať aj inak
Zvyknem hovoriť, že parametrické zmeny slovenskému školstvo nepomôžu, paradigmatických sa nedočkáme a preto potrebujeme paralelné. Ak na Slovensku vo veciach verejných aspoň niečo ako tak fungovalo, tak to boli paralelné riešenia. Už v socializme to bola paralelná kultúra, vzdelávanie alebo ekonomika signatárov Charty 77. Nedávno to boli platformy zdieľanej ekonomiky s vlastnými reguláciami. Dnes sú to napríklad paralelné štruktúry v prokuratúre a súdnictve – špeciálna prokuratúra, špecializovaný trestný súd. Kde sa spoliehame na jedno centrum s monopolom, tam to dopadne zle. Niečo podobné potrebujeme inštitucionalizovať aj v školstve. Paralelné ministerstvo školstva – špecializované školstvo pre aktívnych a šikovných ľudí, ktorí chcú aktualizovať školy pre 21. storočie.
Že to nie je utópia, ukazujú príklady z mnohých krajín západného sveta. Najlepšie je možné vznik a rozvoj paralelných škôl pozorovať v USA, kde pred troma dekádami schválili v prvom štáte legislatívu tzv. charterových škôl. To sú verejne financované neverejné školy s vlastníkmi, ktoré majú výraznú autonómiu v tom, ako a čo vzdelávajú a zároveň zodpovednosť za dosahovanie nejakej minimálnej úrovne gramotnosti ich žiakov. Verejný sektor sa pri týchto školách zameriava na kontrolu výsledkov, nie predpisovanie procesov a riadenie. Je to zelená lúka pre všetkých ľudí, ktorí chcú posúvať vzdelávanie ďalej.
Od roku 1991 sa legislatíva charterových škôl postupne z Minnesoty rozšírila do 46 štátov a momentálne ich navštevuje približne 7 % všetkých žiakov. To sa môže zdať málo, ale v absolútnych číslach hovoríme 3,7 milióna žiakov, ktorí chodia na 8 000 charterových škôl. No a keďže ide o paralelný systém, kde funguje trhový proces hľadania správnej miery koncentrácie a zároveň špecializácie, vznikla tu veľká diverzita škôl. Od tých malých, rodinných až po veľké korporácie. Niektorým školám sa darilo až tak, že postupne otvárali nové a nové pobočky, alebo preberali nefunkčné verejné školy a dnes tvoria ciele siete s vysokými desiatkami škôl a desiatkami tisíc žiakov.
Napríklad len štyri siete škôl KIPP, Success Academy, IDEA Public Schools a Achievement First spolu vzdelávajú 250-tisíc žiakov na viac ako 500 školách. Títo štyria vzdelávací giganti by dnes dokázali poskytnúť vzdelávanie všetkým deťom v troch najväčších krajoch Slovenska. Pritom tieto siete škôl začínali ako školy s pár žiakmi a učiteľmi a postupne sa rozrástli na to, čo sú dnes. Pri ich dnešnej veľkosti majú oveľa väčší priestor na významné investície do výskumu a vývoja. A aj ho využívajú.
Tým nechcem tvrdiť, že všetky deti na celom Slovensku by teraz mali začať navštevovať takéto veľké siete škôl. A že by mali zaniknúť všetky malé „rodinné školy“. Naopak, aj v samotných USA dnes vzniká aj nový opačný fenomén tzv. mikroškôl, čo je niečo medzi homeschoolingom a malou školou.
Okrem toho sa v paralelnom systéme charterových škôl významne prehlbuje špecializácia. Vzniká tam celý ekosystém rôznych služieb. Veľmi populárne sú napríklad Education management organizations, čo sú niečo ako špecializovaní operátori škôl. Teda firmy a organizácie, ktoré nemajú vlastné školy, ale zameriavajú na manažovanie a vedenie škôl. Školám poskytujú všetko od kurikula až po systém riadenia a motivovania učiteľov. A pri tom využívajú svoj know-how, do ktorého dlhodobo investujú. Ich služby využíva približne 40 % charterových škôl.
Partizáni a impérium
Na trhu neustále prechádzajú odvetvia nejakou formou konsolidácie. Malé lokálne podniky, ktoré si väčšinu vecí robili na kolene postupne nahrádzajú väčšie štandardizované firmy s rozpočtami na investície do výskumu a vývoja. Táto zmena sa nedeje zo svojvôle podnikateľov s červenými očami. Ale z impulzu zákazníkov, ktorí preferujú nižšie ceny, vyššiu kvalitu a štandardizovanú úroveň služby.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na trhu preto musí nakoniec zvíťaziť len jedná veľká firma. Všetko ovládne jedno impérium. Také jednoduché to však nie je. S veľkosťou firmy narastajú aj niektoré problémy. Je potrebné stále viac procesov formalizovať cez prvky byrokratického riadenia a s tým sa zvyšujú režijné náklady na riadenie firmy, vkrádajú sa neefektivity a, predovšetkým, spomaľuje sa schopnosť reagovať na zmeny. Prinášať paradigmatické inovácie. Vo svete je tak bežné, že niektorí zákazníci začnú znova prechádzať od štandardizovaných služieb impéria k novej, na mieru šitej službe, ktorú ponúkajú menšie firmy, partizáni.
Problém je, že v školstve je drvivá väčšina poskytovateľov partizánmi, ktorí si pripravujú vzdelávanie na kolene. Sú v podobnej pozícii, ako keby som sa ja pokúšal napísať tento text bez tisícov hodín investovaných čítania a rozmýšľania. Trvalo by mi to výrazne dlhšie a pravdepodobne by som to ani nedokázal. Nech by som sa akokoľvek snažil.
Jednoducho v školstve nám chýbajú veľké korporácie s dekádami investovaného intelektuálneho kapitálu, ktoré by konsolidovali, zbohatli a ukázali štandard vzdelávania. A ktoré by následne mohli začať vyzývať nové, malé inovatívne školy. Chýbajú nám impéria.
Toto nie je volanie po tom, aby sme začali budovať veľkokapacitné školy, do ktorých nahrnieme deti a zrušili menšie, komunitné školy. Toto je volanie po tom, aby sme opustili predstavu, že starosta malej obce je najlepšia jednotka poskytovania vzdelávania a musí ho realizovať on sám. Len tak je možné dostať do škôl zmysluplné investície do výskumu a vývoja a inovácie.