Ako dostať z človeka maximum: i + i = 2 I
Keď zapriahnete koňa, stačí vám bič a bude ťahať. Keď dáte človeku do ruky krompáč, musí sa rozhodnúť, čo s ním spraví. Niekedy bude usilovne kopať, inokedy hľadať každú príležitosť, aby sa oň mohol opierať. Neexistuje jedná univerzálna odpoveď. Správanie sa ľudí záleží od mnohých faktorov. A skúmaniu týchto faktorov sa venuje ekonómia. Konkrétne ekonómia skúma, ako nastaviť pravidlá hry ľudskej interakcie tak, aby ľudia zo seba dostali to najlepšie.
Pri tomto skúmaní je kľúčové si uvedomiť, v akom kontexte majú ľudia pracovať a vyvíjať úsilie. Historicky ľudia spolu-pracovali na dvoch úrovniach. V rodinnom kruhu a na úrovni malého spoločenstva, kmeňa. Tu príbuzenská náklonnosť zakódovaná v DNA a tlak spoločenských noriem a reputácie stačili na to, aby sa ľudia dostatočne snažili, neflákali a konali v súlade s kolektívom. Chytili krompáč a mávali s ním jedna radosť.
Dnes však žijeme a spolupracujeme vo veľkej, anonymnej spoločnosti miliónov ľudí, kde prebieha množstvo neosobných interakcií. Tu sa už nedá spoliehať na gén ani kmeň. Toto je tá úroveň spolupráce, ktorej štúdiu sa venujú ekonómovia. A kde vôbec nie je ľahké nastaviť pravidlá hry správne. Tu je jeden príklad, keď sa to nepodarilo.
Známi československí cestovatelia Hanzelka a Zikmund prešli v 60. rokoch 20. storočia krížom celý Sovietsky zväz a spísali, čo videli. Výsledkom bola kniha s názvom Zvláštní zpráva č. 4, ktorá však vyšla až po nežnej revolúcii. Hneď pochopíte prečo. V knihe Hanzelka a Zikmund popísali ako ľudia pracovali napríklad v poľnohospodárstve:
“Ztráty v zemědělství jsou obecně známy. Ale je otřesné, když například z celinných polí v Kazachstánu se v roce 1956 ze 1 320 000 000 pudů obilí dostalo do skladů (a tedy využila jako obilí) jenom polovina… Z 84 kombajnů pro sklizeň obilí, jež jsme potkali cestou z AlmaAty do Taškentu, bylo v činnosti 14. Ostatní stály. Ve dne! V ideálním sklizňovém počasí! Podobná situace byla s kombajny na sklizeň bavlny. Na „předváděcí“ pole 6. sovchozu v Hladové stepi (Uzbecká SSR) brigáda kombajnů vůbec nepřijela. Na dalším poli jsme našli 7 kombajnů, všechny stály. Klecové vozy na odvoz sklizené bavlny byly někde na slavnostním průvodu s prapory. Na dalším poli jsme našli čtyři kombajny, vedle nich prázdné vozy, posádky pod nimi sladce spaly. Na požádání nám pro filmovou kameru předvedly sklizeň — a pak zase zalehly.”
V socializme sa o krompáče ľudia viac opierali, než nimi mávali. Nebolo to tým, že by bol socialistický človek lenivejší, alebo že by nechcel alebo nebodaj nevedel pracovať. Bol to výsledok zle nastavených pravidiel hry. Tie nedostávali z ľudí to najlepšie, ale prepli ich do hibernácie.
Toto je newsletter o tom ako rozmraziť evolúciu v školstve. A tak sa teraz pozrieme na to, ako sú nastavené pravidlá hry v školstve. Majú ľudia pracujúci na školách motiváciu chytiť krompáče a mávať nimi, alebo sa o ne skôr opierať?
Vlastníci vs. dočasní správcovia
Školy fungujú v rámci dvoch alternatívnych typov pravidiel, ktoré vo všeobecnosti formujú spoluprácu ľudí v dnešnej spoločnosti. Ľudovo sa zvyknú nazývať súkromný a verejný sektor. Na rozdiely medzi nimi sa dá nazerať z mnohých uhlov. Keďže tu riešim „ako dostať z človeka maximum“, tak sa zameriam hlavne na rozdiely v štruktúre motivácií. Tie sú v prvom rade ovplyvňované vzťahom vedúcich ľudí ku škole, v ktorej pôsobia.
V súkromnom sektore vystupujú vedúci ľudia v roli vlastníkov. Vo verejnom sektore v roli dočasných správcov. Rozdiel medzi nimi skúma celá jedna vetva ekonómie nazývaná aj ekonómia vlastníckych práv (v roku 2016 sa dočkala aj Nobelovej ceny).
Pre pochopenie mnohých aspektov fungovania školstva sú tieto ekonomické poznatky dôležité. Školstvo totižto celosvetovo funguje predovšetkým v rámci verejného sektora. Teda je v rukách dočasných správcov. V krajinách OECD navštevuje verejné školy v priemere 82 % žiakov. A len 5 % je v skutočne súkromných školách. Zvyšok je v súkromných školách, ktoré sú rôzne závislé na verejnom sektore. Na Slovensku chodí do verejných škôl 90 % žiakov. Dokonca aj v „kapitalistických Spojených štátoch amerických“ navštevuje verejné školy podobne až 90 % žiakov. Čo z toho vyplýva pre motivácie a iniciatívu v školstve?
Incentívy a horizont plánovania – po mne potopa
Prvý a základný rozdiel medzi vlastníkmi a dočasnými správcami je v časovom horizonte, kam dovidia. Vlastník má právny nárok na niečo, čo ekonómovia nazývajú kapitálová hodnota. Majetok (kapitál) má hodnotu, ktorá je rovná diskontovanej hodnote budúcich príjmov. Samozrejme, k tomu patrí aj možnosť predaja. Takto vlastníctvo prirodzene predlžuje časový horizont plánovania a ochotu myslieť na budúcnosť. Vlastník vie, že keď si dnes odtrhne od úst a zaseje, tak neskôr bude žať. Jeho majetok mu prinesie príjmy, môže ho predať, či odkázať rodine.
Toto pri dočasných správcoch neplatí. Oni môžu podobne ako vlastníci robiť rozhodnutia ovplyvňujúce hodnotu podniku, ale nie sú jej vlastníkmi. Teraz sú vo svojej pozícii, neskôr tam už byť nemusia. To prirodzene motivuje ľudí ku krátkodobejšiemu plánovaniu. Prečo by mal dočasný verejný správca usilovať o zvyšovanie kapitálovej hodnoty. On ju nevlastní. Dnes si odtrhne od úst a zaseje, ale zožne niekto iný. Úspešný podnik mu automaticky neprinesie vyššie príjmy, nebude ho môcť predať, alebo odkázať rodine.
Tento rozdiel v nastavení motivácii môžete pozorovať voľným okom každý deň vo veľkej politike. Tu dočasní správcovia verejnej kasy správajú, ako keby nebolo zajtra. Neudržateľne zvyšujú verejné zadlženie (a to napriek dlhovej brzde), sľubujú vysoké výdavky do ďalekej budúcnosti (dôchodky a zdravotníctvo) a pri hospodárení opakovane končia v deficite – čo je eufemizmus dočasných správcov pre stratu. Slovenská republika nemala vyrovnaný rozpočet od svojho vzniku.
Ale niečo podobné sa deje aj na lokálnej úrovni dočasných správcov. Len je to ťažšie viditeľné voľným okom. Napríklad pri riadení verejnej školy naberá krátkozrakosť plánovania často formu absencie investícií. A tým nemyslím investície do zateplenia a počítačovej triedy. Ale do dlhodobých organizačno-manažérskych systémov a do prepracovanej kultúry, filozofie a riadenia školy.
Tento rozdiel medzi vlastníkmi a dočasnými správcami nie je o tom, že tí prví sú a priorikrátkozrakejší ľudia ako tí druhí. To nie je rozdiel v ľuďoch, ale v štruktúre motivácií, ktorej čelia. Jeden a ten istý človek dokáže jazdiť opatrne vlastným autom a ľahkovážne v služobnom. Vlastné auto mu patrí a vie, že keď ho bude šetriť, tak mu bude dlho slúžiť, alebo ho môže o pár rokov predať za stále vysokú cenu. Vlastník auta doslova zarába vyhýbaním sa výtlkom. Takto inštitúcia vlastníctva akoby rozšírila naše biologické telá o fyzické artefakty, ktoré vlastníme. Z vlastného auta sa stal rozšírený fenotyp. Ľudí fyzicky zabolí, keď skočia autom do veľkého výtlku. Bolesť však zázračne mizne v služobnom aute.
Ďalšou tendenciou v správaní sa dočasných správcov je preferovanie súčasnej spotreby na úkor budúcnosti. Keďže nedokážu ťažiť z dlhodobého prospechu školy, ostáva im sa viac zamerať na krátkodobú spotrebu. Tú dokážu zo školy „vyťažiť“. Verejní dočasní správcovia môžu napríklad začať na škole zamestnávať ľudí nie na základe ich profesionality a odbornosti, ale na základe rodinnej príslušnosti. Alebo môže odmeňovať učiteľov nie na základe kvality ich práce, ale na základe sympatií a submisivity. Takto môže riaditeľ „spotrebovávať“ školu na úkor jej kapitálovej hodnoty. Tá ho totižto až tak nemusí zaujímať, tú nevlastní. Jednoducho, čo nespotrebuje dnes, už nemusí mať možnosť spotrebovať nikdy.
Tu musím zdôrazniť a tri krát podčiarknuť, že toto neznamená, že sa tak budú riaditelia verejných škôl automaticky správať. Znamená to len, že ak by sa tak rozhodli správať, bude ich to stáť menej ako vlastníkov škôl. Vlastníci môžu tiež k zamestnávaniu a odmeňovaniu učiteľov pristúpiť rovnako nepekne. Ale táto ich súčasná spotreba na úkor budúcej hodnoty dopadne na ich plecia. Preto môžeme očakávať, že vlastný záujem vlastníkov ich bude od toho odrádzať. Podobne ako vlastný záujem odrádza vodičov vlastných aut, aby jazdili po výtlkoch.
Túto krátkozrakosť dočasných správcov si všimli Hanzelka a Zikmund aj v socializme. Napríklad sa pýtajú „Jak se mohlo stát, že se v plánu celých patnáct let ignoroval světový vývoj chemie plastických hmot, když je přece dávno jasné, že to je jedno z nejprogresivnějších průmyslových odvětví?” a neskôr popisujú, ako v jednom meste nakoniec postavili úplne novú silikátovú fabriku.
„Ale už při spuštění byl závod starý koncepcí, provedením stavby, pracovním prostředím, kulturou práce i kulturou vnitřních prostor. Dokonce i některé hotové prvky automatizace se tu odstraňují a nahrazují fyzickou dřinou žen. Nová pec se jim rozsypala hned při zkušebním provozu — ale na její zdi zůstalo viset heslo — závazek montážníků: „Pec odevzdáváme do provozu včas a v bezvadné kvalitě!“
Iniciatíva – kto nepracuje, ten okráda svoju rodinu
Ďalší kľúčový rozdiel medzi vlastníkom a dočasným správcom je v právnom nároku na príjem. Vlastník nejakého súkromného podnikania žiadny nárok nemá. On má vlastnícke právo len na niečo, čo sa v ekonómii nazýva – reziduálny nárok. To je tá časť majetku, ktorá zostane vlastníkovi po splatení všetkých nákladov súvisiacich s aktivitami jeho podniku. Najprv vyplatí mzdy zamestnancov, energie, prenájom, prevádzkové náklady a všetky ostatné záväzky. A až to čo ostane, je jeho zisk. Alebo aj strata. Teda vlastník je jediná osoba, ktorej príjem je závislý od toho, ako dobre sa darí jeho podniku. Vlastník ide s kožou na trh.
Toto je ten kľúčový aspekt súkromného vlastníctva, ktorý vytvára permanentný tlak na vlastníka, aby neustále kontroloval fungovanie biznisu, pracoval na jeho vylepšení, hľadal cesty ako zvýšiť kvalitu produktu a zároveň držať pod kontrolou náklady. Výsledkom tohto tlaku je, že na planéte neexistuje iný človek, ktorému by viac ležal na srdci osud konkrétneho podniku, než je jeho vlastník. Nikto nepociťuje takú motiváciu byť iniciatívny ako on. Toto je motor trhovej ekonomiky. Dobre nastavený systém motivácií.
Vlastník je s podnikom spojený pupočnou šnúrou – jeho úspech je priamo zviazaný s úspešnosťou jeho podniku. Preto bude častejšie zaspávať a vstávať s myšlienkou, čo sa dá zlepšiť, než jeho zamestnanci. Vlastný záujem vlastníka je zladený so záujmom podniku.
Toto je niečo, na čo sa nemôžeme spoliehať pri dočasných správcoch. Oni nejdú s kožou na trh. Ich osud nie je tak silno zviazaný s prosperitou podniku, ktorí riadia. Prečo by mali každý deň zaspávať a vstávať s myšlienkou, ako zlepšiť fungovanie biznisu, keď jeho úspech sa automaticky neprejaví na ich príjme a majetku. To brzdí ich iniciatívu a motiváciu.
Napríklad osud riaditeľov verejných škôl nie je priamo zviazaný s úspešnosťou školy. Tej sa môže dariť, prídu však nové voľby a riaditeľ bude vymenený. Napriek dobrej práci. Alebo môže škola stagnovať, ale ak nebude riaditeľ „vyskakovať a robiť vlny“, tak sa na nej môže udržať dlhodobo. Navyše dočasných správcov škôl vyberajú iní dočasní správcovia – starostovia a školská rada.
Niekto môže oponovať, že aj v súkromných podnikoch pôsobia riadiaci manažéri, ktorí sú len dočasní správcovia. Áno, ale nad nimi na konci dňa existuje vrstva vlastníkov, ktorí ich kontrolujú. Vo verejnom sektore je problém „kto kontroluje kontrolóra“. A podobne niekto môže namietnuť, že aj vo verejných školách máme riaditeľov, ktorí sú tam 10-15 rokov. Áno, ale to neznamená, že od začiatku mali dlhodobý horizont uvažovania, ani oni si nemohli byť istí svojou pozíciou a každé voľby mohli byť ich posledné. A keď príde ten čas, tak si výsledky svojej práce nemôžu zobrať zo sebou.
Znova musím zdôrazniť, že to neznamená, že medzi verejnými riaditeľmi nenájdeme množstvo vnútorne motivovaných jedincov, ktorí robia svoju prácu najlepšie ako vedia. Internalizujú si osud školy. Pracujú, ako keby pracovali na svojom. Vnútorná motivácia je však veľmi vzácny statok. Nemôžeme sa na ňu spoliehať pri (spolu)práci vo veľkej, anonymnej spoločnosti. Preto v takýchto podmienkach lepšie fungujú podniky s vlastníkmi. Tie idú „na vlastný pohon“ sledovania vlastného záujmu vlastníkov.
Alebo slovami Hanzelka a Zikmund:
„Iniciativa, zájem, tvořivá znalost a myslící spolupráce na společném může vyrůstat jen z faktické odpovědnosti, za skutečné účasti na rozhodování, na koncepci. Odpovědnost nelze oddělit od pravomoci nikde a v ničem. Rozdělením hyne obojí.”
A najlepšie prepojenie zodpovednosti a právomoci je pri súkromnom vlastníctve. To v socializme pri výrobných prostriedkoch neexistovalo. Vlastnili sme ich všetci. A teda nikto. Všetci boli len dočasní správcovia.
i + i = 2 l
Správne nastavené incentívy (dlhodobý horizont plánovania) a iniciatíva (tlak na neustále zlepšovanie) vedú k Inováciám a Investovaniu do budúcnosti. A to platí aj pre školy. Pri školách však nehrajú takú dôležitú rolu investície do kapitálového vybavenia ako skôr do systému práce a manažovania. Kvalita vzdelávania nezáleží ani tak od toho, čo je v triede. Ako skôr od toho, čo sa deje v triede. Preto aj investície do škôl majú špecifický charakter. O tom bude druhá časť newslettera Pokrok bez povolenia.