Záplata na záplatu vo vysokom školstve
Medzi najčastejšie spomínané problémy slovenských verejných vysokých škôl patria chýbajúce financie. V skutočnosti im však chýba skôr efektívne fungovanie. Ako inak sa dá vysvetliť skutočnosť, že za posledných 15 rokov im vzrástli výdavky na jedného študenta na trojnásobok, pričom inflácia v tom čase vzrástla len o menej ako 60 % a priemerné mzdy vzrástli o 98 %?
Táto neefektivita ide na vrub hlavne dvom javom. Prvým je pokles počtu študentov na verejných vysokých školách od roku 2010 o celú tretinu. Druhým je neschopnosť reagovať na túto zmenu dopytu prispôsobením kapacít. V rovnakom čase dokonca vzrástol počet fakúlt verejných vysokých škôl zo 111 na 113 a počet pedagógov klesol len o menej ako 10 %. Výsledkom je, že kým v roku 2010 pripadalo na jedného pedagóga 15,2 študenta, v roku 2023 to bolo 11,4. Len pre porovnanie, v Českej republike je aktuálne 16,5 študenta na jedného pedagóga a priemer EÚ je 17,7. Dokonca aj na slovenských súkromných vysokých školách je to 18,4.
Toto je hlavný kameň úrazu nedostatku zdrojov v slovenskom vysokom školstve. Ministerstvo školstva ho však pomerne dlho ignoruje a naopak rieši často okrajové problémy s marginálnym vplyvom na financie. V novele vysokoškolského zákona, ktorá je momentálne na stole, začalo ministerstvo boj proti študentom, ktorí nevykazujú perspektívu dokončiť štúdium. Títo čierni pasažieri neoprávnene čerpajú „študentské výhody“ a vysoké školy zasa financie od štátu.
Ako riešenie tohto problému navrhuje zavedenie plošného, povinného minimálneho počtu kreditov, ktoré musí študent získať za semester. Aby tento návrh fungoval, navrhuje ministerstvo taktiež zaviesť aj štandardizáciu dĺžky štúdia cez kredity a harmonizáciu počtu kreditov za rôzne predmety podľa úrovne „pracovnej záťaže študenta“, čím má byť definovaný počet hodín ich „práce“.
S týmto postupom je spojených viacero otáznikov. Po prvé, ide naozaj o taký veľký problém? Ministerstvo nikde neuviedlo štatistiky o koľkých študentoch ročne sa vôbec rozprávame. Ani neodhadlo, koľko dokážeme ušetriť, keď ho vyriešime. Napríklad autor tohto textu vypracoval odhady, že keby sme dostali počet študentov na jedného pedagóga na úroveň Českej republiky, dokážeme ušetriť ročne okolo 140 miliónov eur.
Druhý otáznik je, či je mikromanažment z centra v podobe harmonizácie, štandardizácie a stanovovania plošného minima ten najlepší postup, ako riešiť daný problém. Ide to presne opačným smerom, než je zámer nového vysokoškolského zákona, pri ktorom ministerstvo používa slová ako „flexibilnejší“, „jednoduchší“, „zníženie byrokracie“ a „viac autonómie a slobody“. A je otázne, či nedokážu vysoké školy a študenti, ktorí majú spoločný záujem na čerpaní výhod (peňazí) od štátu, tento zložitý systém obchádzať.
Preto je na mieste otázka, či by nestálo za to navrhnúť riešenie, ktoré ide po úplnom zdroji daného problému. Tým zdrojom je bezplatné vysoké školstvo, teda daňovými poplatníkmi financovaná súkromná investícia do ľudského kapitálu najmä strednej a vyššej strednej vrstvy. Lebo v takýchto „bezplatných“ podmienkach je samozrejmé, že bude existovať množstvo študentov, ktorí si naďalej pôjdu „vyskúšať“ vysokú školu, alebo „predĺžiť si mladosť“. Veď je to zadarmo.
Riešenie je potom jasné – zavedenie aspoň čiastočného spolufinancovania vysokého školstva. To pomôže zmierniť hneď viacero problémov. Na vysoké školy sa začnú hlásiť žiaci, ktorí to myslia aspoň trochu vážne, vysoké školy získajú ďalší zdroj financovania a aspoň časť nákladov budú niesť tí, ktorí budú následne zo štúdia aj profitovať – samotní študenti. Win, win, win.