Ako na reformy v neschopnom štáte: príklad v školstve
Obyvatelia Slovenska sa už druhý týždeň nevedia dostať k službám katastra. Trh s nehnuteľnosťami zamrzol, nemôže prebiehať stavebné konanie a schvaľovanie hypoték sa zastavilo. Problém nie je len zlyhanie, ale aj nekompetentná reakcia. Ľudia čakajúci na výpis z katastra môžu pri večerných televíznych správach sledovať, ako úradníci splašene behajú po chodbách úradu a vydávajú neurčité zvuky podobajúce sa na slová ako „nevieme, nedá sa, nepoviem“. A kataster nie je prvé grandiózne zlyhanie viditeľnej ruky štátu, ktorá nedokáže zabezpečiť úplne základné služby.
Všetci si určite pamätáte, ako sme tesne po vypuknutí pandémie zistili, že sklady hmotných rezerv sú prázdne. Chýbali základné ochranné pomôcky pre lekárov a dobovými hrdinami sa stali crowdfundingové kampane a dobrovoľníci tlačiaci plastové štíty na domácich 3D tlačiarňach. Alebo ako rôzne pandemické komisie doslova na hodinovej báze menili pravidlá a vnášali chaos do života miliónov ľudí.
Toto boli akútne zlyhania, ktoré sme mohli každý deň sledovať online na obrazovkách, ale relatívne mladé Slovensko má bohatú históriu aj chronických zlyhaní pri relatívne jednoduchých službách. Zákazníci železníc na Slovensku si už zvykli na neustále meškania a výpadky vlakov. Pri plánovanej návšteve nemocníc si automaticky balia toaletný papier či žiarovky a psychicky sa obrňujú proti padajúcej omietke. Medzi vodičmi je už tak otrepané sťažovanie sa na nedokončenú diaľnicu D1, že sa stalo spoločensky trápne to vyťahovať už aj ako vtip.
Z pohľadu verejnej politiky považujem za veľmi užitočné, že v médiách dostavajú veľký priestor tieto a podobné zlyhania štátu pri relatívne primitívnych službách. Niečo to vypovedá o kompetenčnej kapacite tohto štátu. A hlavne o tom, aká je pravdepodobnosť, že dokáže prísť s riešeniami v prípade komplexných a zložitých reforiem, ktoré vyžadujú systémové zmeny a rozsiahle plánovanie. V skratke, veľmi nízka. Veľké reformy školstva a zdravotníctva neprídu. Toto je axióm, z ktorého by sme mali vychádzať pri uvažovaní nielen nad zmenami v týchto sektoroch. A rovnako aj nad snahou štátu prevziať do svojich rúk služby dosiaľ ponúkané trhom. S obavami hľadíme na systém štátom podporovaného nájomného bývania či porovnávač cien.
Ale ako ďalej? Zmieriť sa so súčasným stavom nemôžeme, keďže ten má ďaleko od optima. Môžeme sa však poučiť z niekoľko úspešných pokusov, ktoré dokázali zlepšiť fungovanie aspoň niektorých častí verejného sektora. Tieto pokusy majú niekoľko spoločných charakteristík. Spravidla nešlo o veľké reformy, ktoré by dokázali zmeniť fungovanie celého systému z centra, ale o vybudovanie niečoho nového, paralelného, povedľa. Mohli by sme to označiť ako funkčnú decentralizáciu. Najlepšie bude uviesť pár príkladov.
Medzi najúspešnejšie patrí vybudovanie Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry. Ich autori nedokázali spraviť poriadok a veľkú reformu súdnictva a prokuratúry, ale ukázalo sa ako politicky priechodné a kapacitne realizovateľné vytvoriť tieto dve inštitúcie. Vznikli a fungovali paralelne s klasickými súdmi a prokuratúrami a vďaka tomu tam neexistoval silný vplyv inštitucionálne zažratého statusu quo a mohli začať poskytovať kvalitnejšie a rýchlejšie služby.
Nedávno podobný impulz do verejných regulácií v oblasti prepravy a ubytovania priniesli platformy zdieľanej ekonomiky s vlastnými súkromnými reguláciami. Vznikol tak paralelný spôsob ako zabezpečovať ochranu spotrebiteľa a garanciu kvality a neskôr naň musel reagovať aj štát a upravil svoje oficiálne regulácie.
Otázka teraz je, či sa dá tento prístup k reforme aplikovať aj napríklad do školstva? A odpoveď je jedno veľké áno! Existuje mnohými štúdiami ošľahaná reforma, ktorá priniesla pozitíva v množstve krajín a je založená na presne rovnakom princípe ako vyššie pomenované príklady. Zmierite sa s tým, že zmeniť kolos menom verejné školstvo je sizyfovská práca a umožnite vybudovať niečo nové, funkčné a kvalitné povedľa. Tou reformou je možnosť zakladať tzv. charterové školy, alebo ako ich ja nazývam – autonómne školy.
To sú školy, ktoré môžu zakladať neziskovky, súkromníci alebo združenia rodičov a sú oslobodené z kazajky regulácií verejného školstva. Majú vysokú mieru autonómie. Ale zároveň nesú zodpovednosť za vzdelávacie výsledky. Musia dosahovať aspoň základné úrovne v miere gramotnosti. A sú financované rovnako ako dnešné školy normatívom na žiaka. Autonómne školy sú tak zelená lúka pre všetkých aktívnych a šikovných ľudí, ktorí chcú priniesť niečo nové do školstva.
Túto formu autonómnych škôl však môžu využívať aj všetky existujúce školy, ak majú pocit, že súčasné školstvo im príliš zväzuje ruky. V zahraničí je bežné, že takto vznikli mnohé úspešné siete škôl, ktoré dnes majú stovky škôl, kde vzdelávajú desaťtisíce detí. Vďaka tomu, že sa im úradníci a politici nepozerali na prsty, mohli prísť s mnohými inováciami vo vzdelávaní. To je sila paralelných reforiem.
A čo je najdôležitejšie, je to reforma, ktorú je schopný realizovať aj štát, hoci nevie obsluhovať jednu databázu s mapkami, alebo vyasfaltovať cestu medzi Bratislavou a Košicami. Je to reforma ako stvorená pre Slovensko.